Siblings

Za traumatickú sa považuje taká výrazne negatívne hodnotená udalosť, ktorá silne naruší oblasti nášho doterajšieho života. Akoby potom nič nebolo ako predtým. Po autonehode, povodni, znásilneniu, či strate blízkeho človeka sa mení náš svet a my s ním. Traumatická udalosť prichádza ako blesk z neba. Nepočítali sme s ňou a zasiahla nás. Človek v takejto situácii nevidí riešenie, lebo je to mimo jeho kontrolu. Zažíva pocit fyzického ohrozenia alebo psychickej újmy, alebo je svedkom vplyvu takejto situácie na blízkych. Nie je divu, že takáto situácia prináša napr. dieťaťu dlhodobé a často nezvrátiteľné životné situácie a mnohoročné problémy.
Extrémne traumatický zážitok spojený s pocitom bezprostredného ohrozenia života či života našich blízkych (vážne ochorenie, životná katastrofa, autonehoda, atď.), rovnako ako dlhodobá stresujúca situácia vytvárajú v človeku pocit bezmocnosti a utrpenia. Môže viesť k rozvinutiu post traumatickej stresovej poruchy (posttraumatic stress disorder- PTSD). Rozumie sa tým oneskorená reakcia na traumatickú situáciu, ktorá sa prejavuje mnohými zmenami na fyzickej, emočnej a sociálnej rovine. Radí sa do skupiny duševných porúch F43. Medzi jej hlavné príznaky patrí nadmerná vzrušivosť (hyperarousal), človek reaguje podráždene aj na minimálne podnety, prejavuje zvýšenú zľaknuteľnosť, trpí poruchami spánku. Znižuje sa frekvencia pozitívnych emócií, a následkom zvýšeného psychického napätia môže dôjsť i k rozvoju niektorých somatických ochorení. V noci sa objavujú nočné mory. Negatívne príznaky vedú často k oslabeniu duševného zdravia aj telesne zdravých súrodencov. Tieto príznaky postihujú vedomie, myslenie, pamäť. Znižuje sa aktivita, iniciatíva nesprávne chápaná ako lenivosť. Časté je aj vyhýbavé správanie, vyhýbať sa situáciám a okolnostiam, ktoré by mohli traumu pripomenúť. Objavujú sa pocity odcudzenia a nezáujmu o dianie, mení sa pohľad na život a vlastnú budúcnosť.
Hovoríme o skupine zraniteľných detí a mládeže. Preto je dobré u takýchto detí rozvíjať celú škálu emócií. Vilborg so svojim týmom pripravili kartičky vo veľkosti výkresu, s názvami opačných emócií. Pre ľahšie hľadanie sú protikladné emócie napísané rovnakou farbou. Dieťa má na jednej strane nielen spoznať a vyhľadať protiklad napr. k strachu -nebojácnosť, či lásku k nenávisti, ale aj prezentovať tieto emócie a naučiť sa ich prežívať, i premieňať v opačné emócie. Napr. hnev nahradiť pokojom. Smútok – radosťou, pesimizmus optimizmom, atď.

Na skutočnosť, že k pozitívnym psychologickým zmenám môže dôjsť i za veľmi nepriaznivých a strastiplných podmienok, poukázal už rakúsky psychiater V.Frankl (1994), ktorý prežil koncentrák. Je zakladateľom a hlavným predstaviteľom logoterapie. Trauma, či kríza obsahujú podľa neho tzv. transformačnú hodnotu, čo môže viesť k hlbšiemu uvedomeniu si skutočných hodnôt života.
Franklove myšlienky sa stali významným podnetom pre ďalšie uvažovanie o posttraumatickom rozvoji a ním vytýčené spôsoby terapeutickej práce v rámci logoterapie (dereflexia, sokratovský dialóg, paradoxná intencia). Nachádzajú uplatnenie aj v iných psychoterapeutických intervenciách. Tým, že sa v tejto štúdií zameriavame na využitie náročnej životnej situácii na dosiahnutie pozitívnej zmeny, či už v oblasti myslenia, prežívania, správania, sociálnych vzťahov i spirituality, nepopierame negatívne dôsledky a vplyv traumatických udalostí, ale ponúkame rozšírený a doplnený pohľad na problematiku dopadu traumy na psychiku jedinca.
Netreba dodať, že podobný vplyv na jedinca majú často zážitky sociálnej exklúzie. Záleží na osobnostných charakteristikách danej osoby, miere jeho frustračnej tolerancie, psychickej odolnosti dieťaťa, či mladého človeka, jeho profilu osobnosti a hodnotového rebríčka, jeho predošlej skúsenosti so zvládaním stresu, jeho podpory v rodine, v skupine vrstovníkov, atď.
Traumatizácia nemusí byť priama, kedy je osoba sama ohrozená, ale aj sekundárna, keď trpí niekto blízky, člen rodiny, alebo terciálna, napr. u svedka tragédie, či náročnej situácie, (sú v úzkom kontakte s traumatizovanou osobou, napr. záchranár, vyšetrovateľ). Zväčša dochádza k rozvoju symptómov do 6 mesiacov, niektoré stresové poruchy sú akútne, iné chronické, ktorých príznaky trvajú viac ako 3 mesiace.

Ak sa podarí zvrátiť negatívny vplyv traumy, zvyšuje sa sebaistota, dochádza k uzdraveniu, zlepšuje sa kvalita života, človek môže napredovať v obnovení duševnej rovnováhy, aj keď sa nedosiahne pôvodný stav pred traumou.
Ukazuje sa, že sa mení postoj k životu, postoj k sebe. Dochádza k uvedomeniu si vlastnej krehkosti a zraniteľnosti, čo nemusí byť negatívne. Naopak, človek si uvedomuje cenu života, mení hodnotový rebríček, vzťahy k ľuďom, keď je v konfrontácií s hraničnými možnosťami. Dochádza k prehodnoteniu vzťahov, zvýšenému záujmu o druhých a väčšej citlivosti k ich potrebám. Posilňujú a rozvíjajú sa vyššie city, empatia, súcitenie k neznámym osobám, ktoré sú v podobnej náročnej životnej situácii. Uvedomenie hodnoty medziľudských vzťahov vedie k altruistickému správaniu, k asistencii a k zapojeniu sa do pomáhajúcich aktivít.
Takýto jedinec si viac váži drobné radosti každodenného dňa, ktoré si predtým neuvedomoval, rozširuje sa vedomie a menej sa človek vracia k traumatickému zážitku. Rozvíja sa aj spirituálna dimenzia osobnosti, objavuje sa nový zmysel života, schopnosť transcendencie, schopnosť prekonať egocentrizmu. Spravidla krátko po traumatickom zážitku je človek upriamený na negatívny dopad na svoj život, ale časom je možnosť situáciu prehodnotiť a vidieť v nej pozitíva. Dôležitá je múdrosť, ktorá sa dosahuje po zvrátení negatívneho dopadu traumy a prekonaní štádia bezmocnosti, obviňovania iných.

Aby ťažká životná situácia viedla k rozvoju osobnosti, môžu pomôcť ľudia poskytnutím emocionálnej opory a ponuky nových spôsobov ako chápať situáciu. Človek si uvedomuje pominuteľnosť života, ale aj vnútornú silu prijať pomoc, neskôr asistovať a pomáhať ľuďom v podobnej situácií, aby sa zbavili nutkavých myšlienok, boľavých spomienok, mentálneho prežúvania traumy.

Aj preto sme sa pustili do napísania tejto štúdie, aby si človek uvedomil svoju vnútornú silu prekonať rôzne ťažké životné situácie a dokázal ju rozvíjať, využívať na rozvoj osobnosti. Z pohľadu humanistickej psychológie človek prejavuje prirodzenú tendenciu k integrácií svojej skúsenosti (pozitívnej i negatívnej) do zjednocujúceho významu pre svoju osobnosť, tak i k integrácií seba samého do širších sociálnych štruktúr.
Treba dodať, že posttraumatický rozvoj nie je ani univerzálny, ani nevyhnutný jav. Existuje veľa ľudí, ktorí pri prekonaní traumy zažívajú rozvoj len v malej miere, alebo vôbec nie.
Skúsenosť traumy nie je pre rozvoj nutná. Ľudia sa môžu zdokonaľovať a rozvíjať v mnohých smeroch i bez zážitku náročnej životnej situácie, či tragédie alebo vážneho ohrozenia. Avšak , keď sa človek narodil do rodiny, kde žije postihnutý súrodenec, či člen rodiny s neliečiteľnou diagnózou, alebo chronicky chorý súrodenec, autista, mentálne retardovaný, s Downovým syndrómom, vozíčkár po autonehode, je šťastenou stretnúť ľudí, ako sú autorky ďalších kapitol, pravidelne navštevovať ich centrum na Islande – Sibshops, aj v extrémne náročných životných situáciách nestagnovať, neupadať do nenávisti, hate-speech na adresu postihnutých, osamelosti, a neskôr im pomáhať ako asistent.

Zažili ste traumu?
Kontaktujte nás na. 0905602993, slovindia@hotmail.com
(PhDr.A.Galovičová)